.

Územie Devínskej Kobyly predstavuje výbežok teplomilnej a suchomilnej vegetácie panónskej oblasti. Osobité postavenie územia vyplýva aj z fytogeografického začlenenia. Podľa najnovšieho fytogeografického členenia SSR (Futák, J. 1964, 1972) utvára (spolu s Hainburskými kopcami) špecifický okres v rámci obvodu xerotermnej panónskej flóry (Eupannonicum). Dostál, J. (1960) Devínsku Kobylu pripája ako samostatný pôdokres k Malým Karpatom.
Pôvodnú vegetáciu záujmového územia tvorili dubovo-hrabové lesy. Na strmších svahoch s vápencovým podkladom xerotermné dúbravy s dubom plstnatým a floristicky bohatými trávnatými a skalnými spoločenstvami, ktoré sa zachovali a po vyrúbaní lesných porastov rozšírili i napriek ďalším antropickým zásahom (zmena kultúr, výsadba viníc, ovocných sadov, pasenie, vypaľovanie trávnatých porastov, zalesňovanie).
Súčasná vegetácia utvára mozaiku skalných a trávnatých spoločenstiev stepného charakteru so zvyškami dúbrav a prechodnými lemovými spoločenstvami.

Rastlinné spoločenstvá sú z fytocenologického hľadiska nevyhranené, druhovou skladbou veľmi pozmenené antropickými zásahmi. Na plytké pôdy sa viaže spoločenstvo s hadím morom a kostravou bledou (asoc. Scorzoneru-Festucetum pallentis Futák., J. 1960). Uplatňuje sa najmä v sutinách J a JZ exponovaných svahov, ktoré upevňuje. V druhovej skladbe je zastúpený kavyľ pôvabný (Stipa pulcherrima). Na miestach, kde sa zalesňovalo, je rozšírené spoločenstvo ostrice nízkej s hlaváčom sivastým (asoc. Carex humilis-Scabiosa suaveolena, Klika 1931,1939). Na J a JZ svahoch s miernym sklonom a hlbšími pôdami sa uplatňuje spoločenstvo kostravy valleskej s iskerníkom ilýrskym (asoc. Festuca vallesiaca-Ranunculus illyricus, Klika 1931, 1939). Zaberá najväčšiu nezalesnenú plochu Devínskej Kobyly. Je rozšírené i na plochách bývalých vinohradov, záhrad a pasienkov. Prevládajúcim druhom je stoklas vzpriamený (Bromus erectus) a sukcesívnym vývojom smeruje k lesným spoločenstvám s dubom plstnatým. Značná časť záujmového územia však nebola z fytocenologického hľadiska preskúmaná.
V druhovej skladbe vegetácie dominujú xerotermné a vápnomilné prvky.

Celkove sa v oblasti Devínskej Kobyly zistilo vyše 1100 druhov vyšších rastlín, z toho 25 chránených.
Osobitosťou záujmového územia je výskyt rôznych druhov a krížencov fialiek (rod Viola) a najmä bohaté zastúpenie čeľade vstavačovitých (Orchideaceae). Z celkového počtu 50 druhov sa na Devínskej Kobyle zistilo 26. Z chránených druhov rastlín sa častejšie vyskytujú hlaváčik jarný (Adonis vernalis), poniklec černastý (Pulsatilla nigricans), p. veľkokvetý (P. grandis), veternica lesná (Anemone sylvestris), ľalia zlatohlavá (Lilium martagon), kavyľ Ivanov (Stipa joannis), kavyľ pôvabný (S. pulcherrima), sinokvet mäkký (Jurinea mollis), kosatec nízky (Iris pumila), jasenec biely (Dictamnus albus), drieň (Cornus mas), čerešňa mahalebka (Cerasus mahaleb), jaseň mannový (Fraxinus ornus) - prevažne vysádzaný, zriedkavejšie zlatofúz južný (Chrysopogon gryllus), zimozeleň bylinná ( Vinca herbacea), hrachor panónsky (Lathyrus pannonicus), vemenník dvojlistý (Platanthera bifolia), vzácne kosatec dvojfarebný (Iris variegata), z čeľade vstavačovitých jazýčkovec jadranský (Himantoglossum adriaticum) a modruška pošvatá (Limodorum abortivum), z krovín rešetliak skalný (Rhamnus saxatilis).

Vzácnosťou flóry Devínskej Kobyly sú ďalej ihlica nízka (Ononis pusilla), hrachor sférický (Lathyrus sphaericus), konringia rakúska (Conringia austriaca), nátržník odnožený (Potentilla pedata), smyrnium prerastenolisté (Smyrnium perfoliatum), prerastlík okrúhlolistý (Bupleurum rotundifolium), ostrôžka východná metlinatá (Consolida orientalis ssp. paniculata) a slezinník čierny (Asplenium adianthum nigrum).
Územie sa vyznačuje i bohatým zastúpením nižších rastlín zo skupiny lišajníkov (registrovaných 110 druhov), machorastov (registrovaných 100 druhov) a húb (registrovaných 331 druhov), ktorým sa venovala pozornosť len v poslednom období.
Les predstavuje vyvážené klimaxové spoločenstvo, ktoré sa stále obnovuje a je v dynamickej rovnováhe s abiotickým stanovišťom.
V našich podmienkach predstavuje les človekom ovplyvnený polokultúrny ekosystém. Jeho jednotlivé zložky sú spojené a ovplyvňované obehom látok a energie.
Les a zeleň vôbec má v životnom prostredí základné postavenie. Les priaznivo vplýva na:
• zloženie atmosféry - zvyšuje obsah kyslíka, viaže zvyšky CO2 a množstvo priemyselných emisií,
• vodný režim - prevádza povrchový odtok na podzemný odtok, čím zvyšuje zásoby podzemnej vody,
• pôdne funkcie - zabraňuje erózii, má význam pri tvorbe pôdy,
• podnebie - zmierňuje teplotné a vlhkostné pomery.
Nezastupiteľná je rekreačná funkcia lesa, mimo rekreačných oblastí má veľký hospodársky význam.
Les na južných a juhozápadných svahoch je zvyškom bývalých lesných porastov duba plstnatého, ktoré v minulosti zaberali celé tieto svahy.
Je to teplomilné lesné spoločenstvo na plytkých karbonátových substrátoch, ktorému vyhovujú extrémne teplotné a vlhkostné pomery južne exponovaných svahov.
V stromovom poschodí prevláda dub letný (Quercus robur), dub cerový (Quercus cerris), jarabina brekyňová (Sorbus torminalis L. Cranty) a jarabina mukyňová (Sorbus aria).
Z krovín reprezentujúcich prevažne pôvodnú vegetáciu sa uplatňujú najmä hloh obyčajný a h. jednosemenný (Crataegus laevigata, C. monogyna), jarabina mukyňová (Sorbus aria), jarabina brekyňová (brekyňa) (S. torminalis), zob vtáčí (Ligustrum vulgare), skalník prostredný (Cotoneaster integerrimus), dráč obyčajný (Berberis vulgaris), drieň obyčajný (Cornus mas), svíb krvavý (C. sanquinea), miestami borievka obyčajná (Juniperus communis), čerešňa mahalebková (Cerasus mahaleb), väčší počet druhov ruží (Rosa sp. div.) a kalina siripútková ( Viburnum lantana).

Lesy zaberajú asi dve tretiny územia Devínskej Kobyly. Tiahnu sa vo viac-menej súvislom pásme od Devínskej Novej Vsi po Karlovu Ves v šírke od Dúbravky po Devín. Väčšinou sú rozšírené od nadmorskej výšky 200 m.
Na Devínskej Kobyle vyčlenil Michalko (1979) 5 lesných spoločenstiev:
1. Carici pilosae-Carpinetum (hrabový les s ostricou chlpatou)
2. Melico uniflorae-Fagetum (bukový les s medničkou jednokvetou)
3. Corno-Quercetum (drieňový dubový les)
4. Phillifidi-Aceretum (javorový sutinový les)
5. Luzulo albidae-Quercetum (dubový les s chlpaňou bielou)
Najväčšiu plochu zaberá spoločenstvo Carici pilosae-Carpinetum. Vyskytuje sa v nie príliš extrémnych polohách na vápencovom aj žulovom podklade. Na vápencovom podklade sú fytocenózy druhovo bohatšie. Tu prevládajú hnedé lesné pôdy, podzolované lesné pôdy a rendziny. V stromovom poschodí prevláda dub žltkastý (Quercus dalechampii a hrab obyčajný (Carpinus betulus). Často sa vyskytuje lipa malolistá (Tilia cordata), javor poľný (Acer campestre), menej častý je buk lesný (Fagus sylvatica), jaseň štíhly (Fraxinus excelsior). Na severných svahoch je rozšírené spoločenstvo Melico-uniflorae-Fagetum, v ktorom v stromovom poschodí prevláda buk lesný (Fagus sylvatica).
Na sutinových pôdach sa vyskytujú porasty Phillitidi-Aceretum. Tu sú zastúpené javor horský (Acer pseudoplatanus), javor mliečny (Acer platanoides), javor poľný (Acer campestre), jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), brest horský (Ulmus glabra).
Z krov sú časté zemolez obyčajný (Lonicera xylosteum), lieska obyčajná (Corylus avellana), bršlen bradavičnatý (Euonymus verrucosus), zob vtáčí (Ligustrum vulgare).
V bylinnom poschodí môžeme v týchto spoločenstvách nájsť ostricu chlpatú (Carex pilosa), medničku jednokvetú (Melica uniflora), brečtan popínavý (Hedera helix).

Na zadržanie vody a ochranu pôdy pred eróziou sú dôležité machy. Vyskytujú sa tu aj mnohé lišajníky, napr. Candelariella xanthostigma, ale v posledných desaťročiach v dôsledku antropických vplyvov, najmä vplyvov exhalátov nastal ich úbytok. Exhaláty poškodzujú najmä gonídiovú vrstvu stielky, SOZ ničí chlorofyl, znižuje sa fotosyntéza, lišajníky strácajú pôvodné zafarbenie. Keďže v znečistenom prostredí nie sú schopné existovať, sú dôležitým indikátorom čistoty prostredia.
Pri rozklade mŕtvych organických tiel a ich zvyškov sa významne uplatňujú huby, drobné živočíchy a mikroorganizmy.

Prebraté z: /www.sazp.sk/
(http://www.sazp.sk/slovak/struktura/copk/chodniky/chkomk3/obsah.html)

Pôvodný zdroj:
Sprievodca náučnym chodníkom NPR Devinska kobyla,
ÚŠOP Liptovský Mikuláš 1989